SVEDECTVÁ SÚČASNÝCH A BÝVALÝCH ČLENOV SKUPINY

Rok 2000

Keď som prišiel na tento tábor, neočakával som, že si z tohoto miesta odnesiem tak hlboký duševný zážitok. Myslel som si, že prežijem obyčajný týždeň, avšak všetko bolo inak. Dopoludnia sme mali prednášky o spoločenských problémoch a večer spoločné modlitby. Nikdy som sa nepriatelil s tak duchovne plnými ľuďmi, avšak keď som na tábor prišiel, nevedel som rozlíšiť, či je človek prázdny, alebo plný. Bol piatok, a všetci sme sa zišli na spoločnej modlitbe. Posadili sme sa do kruhu a vedľa mňa si sadol môj vedúci. Modlili sme sa asi pol hodiny, keď som zacítil niečo krásne. Bol to pocit, akoby sa mi rozvlnila duša, tak, ako keď sa dotknete prstom vodnej hladiny. Potom na mňa dopadla taká radosť, ktorá mi vtisla do očí slzy. Pozrel som sa na kríž a na obraz Ježiša Krista a v tej istej chvíli zazneli v mojich ústach tri slová refrénu piesne: "Cena lásky obetovanej." To som už nevydržal a tak mi začali tiecť slzy, že som vyskočil zo stoličky a vyšiel som von sadnúť si na lavičku. Tu som sa tak šialene rozplakal, ako nikdy predtým. O chvíľu vyšiel za mnou môj vedúci, sadol si vedľa mňa, objal ma a plakal so mnou. Potom mi vedúci vysvetlil, čo sa so mnou stalo a ja som skoro všetko pochopil. Vrátili sme sa do jedálne a tu sme znovu prežívali radosť a znovu sme plakali. O chvíľu zažili ten úžasný pocit aj ostatní. Začalo nás plakať aspoň dvadsať detí a všetci vedúci. Bolo to úžasné. Plakali sme a tancovali, iba málo detí nedostalo od Boha tento dar. To všetko sa zopakovalo i v sobotu. Modlili sme sa a ja som sa začal veľmi smiať, a mal som taký istý pocit, ako večer predtým. Znovu sme všetci buď plakali, alebo sa smiali. A čo sa odvtedy zmenilo? Hlavne to, že sa už necítim prázdny. Moje problémy sú fuč. Teraz už rozumiem aj veciam, ktorým som predtým nerozumel. Dokážem rozoznať dobrých ľudí od zlých. Od tej doby som odovzdaný Bohu a uvedomujem si jeho lásku. Rád chodím do kostola a plne preciťujem sv. omšu. Odstránil som niektoré svoje hriechy a cítim sa naplnený Duchom Svätým. Modlím sa za tých, čo necítili to čo ja, a prajem tento zážitok všetkým ľuďom.

Rado

Rok 2003

Ja som prežil obrátenie a krst Duchom pred tromi rokmi. Za tieto tri roky som prežil množstvo zázrakov, no až tento tábor m ukázal, že Ježiš môže prísť každý deň vždy novým a novým spôsobom. Pred rokom som sa dostal do krízy viery, ktorá bola spôsobená prevažne tým, že v našom spoločenstve pri modlitbe všetci niečo cítia, no ja nie. Keď sme sa začali modliť, tak to vyzeralo tak, že všetci boli o päť minút už hlboko v Božej prítomnosti, modlili sa v jazykoch, spievali, dvíhali ruky a ja som sedel a ešte som len začínal chváliť. A preto som v modlitbe v spoločenstve nenachádzal silu pre môj duchovný boj a tak do môjho srdca vstúpil hriech, z ktorého som bol zúfalý a ktorému som vždy opäť podľahol. Časom som sa na radu Elenky začal viac venovať osobnej modlitbe a Písmu, ale aj tak som Bohu denne venoval tak maximálne 25 minút. Na naše stretká som chodil len z povinnosti a stále som sa tešil, až pôjdem domov. Aj CD-čka chvál na mojej polici upadli do zabudnutia a venoval som sa svetskému životu. Navonok som bol stále ten istý Rado, ale vnútri to bola púšť. Ako sa však približovali prázdniny a s nimi tábory, vedel som, že so sebou musím začať niečo robiť. Na modlitbách som sa snažil viacej zapájať, no nijako zvlášť mi to nepomohlo. Potom prišiel júl a s ním obrovský duchovný útlak, spôsobený rodičmi. Moji rodičia sú takí, že vôbec nevidia, koľko práce doma urobím, ale len tú, ktorú neurobím. Potrebujú ma mať stále k dispozícii, pretože ma musia "naučiť niečo robiť". A to aj za cenu toho, že nepôjdem na stretko alebo tábor. Nakoniec som sa však dostal na prvý tábor pre rodiny z Azylového domu Emauzy v Holíči, kde som bol vedúci. Nočné modlitby boli pre mňa obrovskou duchovnou obnovou, no stále som vnímal, že nie dostatočnou. Keď som sa vrátil domov, diabol na mňa neuveriteľne silno a priamo zaútočil. Keď som sa vracal, bolo to s predsavzatím, že budem činiť pokánie (rodinu som totiž odovzdal Bohu). Hneď prvý deň som doma upratal všetko až na jednu vec, ktorú mal spraviť môj otec. Výsledkom bola prednáška, ktorá sa neobišla bez nadávok a mien ako "nepodarený, nevychovaný" a tiež konštatovaním, že "sa zo mňa stáva pekný hajzel a že som predtým taký nebol". Ďalší útlak bol aj taký, že som nevedel, či mám na druhý tábor vôbec ísť, či je to Pánova vôľa. Ale nakoniec som predsa len šiel. Druhý tábor bol nabitý modlitbou, ktorá mi nesmierne pomohla a tiež prednáškami, cez ktoré som si mohol uvedomiť chyby, ktoré robím a tiež prisľúbenia, ktoré mi Boh dáva. Rozhovory, moji priatelia, s ktorými si najviac rozumiem... Jednoducho so si užíval slová "Aké je milé, keď bratia žijú pospolu". Bol to úžasný čas, no deň pred modlitbami za vyliatie Ducha Svätého a nové Turíce začal diabol s obrovskými pokušeniami a útokmi. Tie útoky mnohých zasiahli, no ja som sa večer nakoniec cítil od nich úplne slobodný a Pán ma v tom utvrdil slovami "Ak je Boh za nás, kto je proti nám?", ktoré som si otvoril predtým, než som išiel spať (Rim 8,31-39). Na druhý deň tesne pred modlitbami to bol útok, že sa mi nechce, že by som sa mal ísť vyspať, no na modlitby som šiel. Modlil som sa a Majo a Andrej nás vyzývali s živej modlitbe ako vo večeradle pred 2000 rokmi. Mal som spievať na mikrofón. Tak teda do toho, zatvoril som oči a úplne som sa uvolnil. Nakoniec Duch Svätý prišiel na mňa v tom istom čase, v tej istej chvíli ako na všetkých ostatných. To bolo pre mňa povzbudenie. V ten večer v mojom srdci Pán konal a uzdravoval a ja som druhý raz vnímal, že Boh je tu prítomný. Boh si ma cez tieto prázdniny úžasne viedol tak, aby som ho mohol pocítiť. Vnímam to tak, že to mala byť posila do budúceho času, keď budem stáť opäť bez pocitov pred Pánom. Lebo je to predsa o viere, nie pocitoch.

Rado

Svedectvo je vážna, ale i veľmi pravdivá vec. Je ľahšie zažiť Pána, jeho dotyky, ako o tom písať. Ale keď si uvedomím, že svedectvá pomáhajú ľuďom, ktorí hľadajú Pána, ktorí zvažujú, či sa oplatí vzdať sa starých vecí, ktoré ho predtým uspokojovali, a hľadať Boha, to mi dodáva chuť písať a možno toto moje svedectvo niekomu pomôže. Ja som Boha prežívala povrchne, predtým než som prišla do spoločenstva. Brala som povinnosť chodiť do kostola, vôbec sa mi nechcelo čítať Písmo. Moja babka bola veľmi zbožná, vždy mi dávala sväté obrázky, , ale ja som ich vždy hodila do šuplíka, niekedy som ich pripla na moju nástenku, aby ľudia videli moju nábožnosť a aby babka mala radosť, keď k nám príde. Veľakrát mi dávala i nábožné knihy, ale ja som nikdy žiadnu neprečítala, lebo ma to vôbec nezaujímalo. Mala som vlastný život. Mamička nás už od narodenia viedla do kostola, ale my so sestrou sme sa tam iba hrali, aj keď sme už boli väčšie. So sestrou sme si strašne nadávali. Nadávať som začala v piatich rokoch a keď som mala osem, nadávala som veľmi škaredo. Bola som strašne výbušná povaha, ukrývala som v sebe veľký hnev. Niekoľkokrát som sa svojej o štyri roky staršej sestre vyhrážala, že ju zabijem, naháňala som ju s nožom po celom byte. Postupom času som sa snažila nadávať menej, ale hnev vo mne stále pretrvával. Asi pred rokom ma mamička zaviedla po prvý raz do nášho spoločenstva. Odvtedy sa môj život stále mení, cítim, že Boh je stále so mnou, pri mne. Hnev odchádza, Boh mi ho berie. Mám v sebe pokoj, necítim potrebu rozčuľovať sa, a lepší sa i môj vzťah so sestrou, ktorá sa tiež obracia k Bohu. Občas sa síce pohádame, ale verím, že i to Boh zmení. Pán je naozaj úžasný a robí veľké veci v mojom živote. Chválim ho, že mi zobral tie nádavky a teraz prežívam odpor k hrubým výrazom. Chválim Pána, že pre každého z nás má pripravenú vlastnú cestu. Život s ním je nádherný. Tu, na tomto tábore, som spoznala Pána o niečo viac. Spoznala som tú úžasnú silu, akou k nám hovorí. Cítila som, že keď mi pri modlitbe niečo "padne" na jazyk, čo nie je odo mňa, že to proste musím vysloviť nahlas. Pán prehovára k ľudu a volí si k tomu ľudí, od ktorých by to nikto neočakával, bojazlivých, medzi ktorých patrím aj ja, ale včera mi Boh ukázal, akú veľkú silu má modlitba vyslovená pred všetkými nahlas, niekedy plačem, alebo mi behajú zimomriavky po chrbte, tak je to silné. Nehovorím, že Pán si vyvolil mňa, ale včera som jasne pocítila, ako sa mi do úst vlievajú jeho slová. Veľmi ďakujem za tento tábor, kde si veľa ľudí upevnilo svoju vieru. Veľmi som sa tu zblížila s Bohom, aj keď mám ešte svoje chyby, stále sa úpenlivo modlím a prosím Boha, aby mi ich zobral. Pán nám berie naše slabosti, ale nie všetky naraz. My sa musíme stále učiť a modliť. Nastane čas, keď zostúpi k nám, a zjaví nám svoje kráľovstvo. Amen.

Mirka

Pane Ježišu,
Toto je moje svedectvo, ktoré ti teraz vydávam. Duch svätý mi vedie ruku. Po takom dlhom období, čo som si stále predstavovala, že Ty jedného dňa mocne prídeš do nášho spoločenstva so svojim Duchom Svätým, vyleješ sa na nás, dáš nám všetky dary, aké len môžu byť, som si konečne uvedomila, že Duch Svätý nám dáva dary ako On sám chce, podľa jeho rozhodnutia. On sám vie, kto aké dary potrebuje, aké dary dokáže v danej situácii využiť. Uvedomila som si však aj to, že dary nie sú najdôležitejšie, pretože najdôležitejší si Ty, Pane, a naša viera v Teba, Ocko, Ty nás učíš modliť sa, učíš nás načúvať Duchu Svätému. Pane Bože, ja Ti veľmi ďakujem za všetko, čo si ma doposiaľ naučil. Bolo veľa chvíľ, kedy som bola úplne na dne, kedy som sa ľutovala, kedy som Ťa nepočúvala, odvrátila som sa od Teba. Robila som ľuďom (mojim najbližším) len to najhoršie, čo som kedy mohla urobiť, bola som sebecká, a ešte mnohokrát som. No Ty si mi to všetko odpustil. Bože, ja Ťa za to veľmi milujem. Veď Ty si mi dal novú nádej, nového ducha, dal si mi aj novú, pevnejšiu vieru. Vieru, ktorú diabol tak ľahko nepremôže. Konečne počujem Ducha Sv. a som veľmi šťastná. Len mi je veľmi ľúto, keď ho niekedy neposlúchnem. Ty vieš, ako ma to v tej chvíli bolí a Teba určite tiež! Ale moja slabosť je ešte stále veľmi veľká a preto Ťa prosím o ešte viac Božej sily. Ježišu, Ty sa vyznáš v ľudských slabostiach. Veď aj Ty si bol človekom a pôsobil si na tejto zemi, ktorú stvoril Tvoj Otec. Pane, Ty nám dávaš stále zakúšať Tvoje dary. Vedieš nás krôčik za krôčikom, premieňaš naše srdiečka. Ty si stále pri nás. Keď sme šťastní, raduješ sa s nami, a keď plačeme, plačeš s nami. Ty nám berieš každú bolesť a neprávosť, ktorá bola spáchaná na nás. Učíš nás milovať všetkých našich bratov a sestry, ale aj našich nepriateľov. Pane, je teraz veľmi túžim po Tebe. Som hladná a smädná, tak ma prosím napoj a nasýť. Napriek tomu všetkému cítim Tvoj pokoj a lásku, cítim Tvoje objatie. Postupne mi dávaš novú silu, aby som toto všetko načerpala do ďalších bojov. Bojov, ktoré budú zasa o niečo ťažšie, ale Ty budeš stáť pri mne, budeš so mnou, v každej situácii a budeš ma pevne držať a povedieš ma. A ja sa nebojím, pretože Ti verím. Ty si moja Istota. Vyhlasujem, že Ty si víťaz! Ďakujem za celý tento kurz a tábor, ktorý bol pred ním. Naučila som sa veľa nových vecí, ktoré potrebujem pre službu, ktorú mi jedného dňa ukážeš. Ďakujem za Tvojho Ducha Sv., ktorého nám zosielaš, ktorý nám dal a stále dáva jednotu a lásku v spoločenstve a vo vzťahoch k ľuďom. Ľudské vzťahy sú veľmi zložité, ale Ty si poslal na zem Ježiša, aby nás učil a vykúpil svojim krížom. Bože, konaj mocne v životoch všetkých ľudí a spas tento krutý svet. Amen.

Miriam